Ahojte vsetci. Tak som sa opat po dlhom case dostal k pisaniu mojho dennika ... Teraz je to skor mesacnik, ale zase nebolo vela casu na pisanie. Teraz je par dni klud, tak to treba vyuzit. Dal som na stranku konecne aj nejake fotky z mojho "sukromia" ... teda z mojej izby na intraku, z kancelarie v skole a najma je tam aj moj bicykel. :-) Su tam aj fotky z nasho skolskeho campusu a z Berkeley vobec, ktore sa celkom oplati pozriet.

Za tie tri tyzdne, co som sa neozval sa stalo zopar zaujimavych veci. Napr. sa nam zmenilo pocasie. Zrazu z nicoho nic prsi. Dva a pol mesiaca ani kvapka a ked to prislo, tak prsalo pat dni v kuse. Ale nie je to take zle a teraz mame na oblohe mraky ... predtym bola len hmla ... je to zaujimave :-)

Ale napriklad bol pred dvoma tyzdnami Halloween. Neviem ake mate vy spomienky na den vsetkych svatych doma ... Ja si pamatam, ze v ten den sa chodi po cintorinoch, je uz pokrocila jesen a my vsetci mrzneme so svieckami v rukach. Z hodin anglictiny si pamatam velke vyrezavane tekvice a vyobliekane male deti, ktore chodia po domoch, strasia a dostavaju sladkosti. Historia je taka, ze ked tu pred 500 rokmi prisli ludia z Europy, tak sa bali duchov a preto sa obliekali ako duchovia ... aby ich duchovia nespoznali, samozrejme.

San Francisco je asi najdivokejsie miesto, kde sa da byt na Halloween. To co som zazil tu celkom vyvratilo moje "detske" predstavy. Jedna cast San Francisca sa totiz na Halloween uzavrie, pride tam okolo 100 tisic ludia a kona sa obrovska Halloween party. 100 tisic ludi to nie je ako na Pohode ... to je 4krat viac. To nie su male deti alebo pubertaci, ktori sa vyobliekaju ... nie, to su vsetko dospelaci, z ktorych je 90% vyobliekanych do vselijakych masiek. A vyzeraju celkom presvedcivo. Presvedcivo vyzeraju aj vsetci ti muzi obleceni za zeny. Zien oblecenych za muzov je pomenej. Na ulici dlhej asi kilometer je obrovska tlacenica, ludia sa zastavuju pri roznych podiach a vychutnavaju si predstavenia. Ucinkujuci vyzeraju vacsinou ako velke hviezdy z vychytenych sex klubov. Cela tato sialena oslava uz o jednej v noci pomaly uticha. Na nase pomery velmi skoro. Na nase pomery som tam videl velmi malo opitych ludi. Ale na nase pomery to bolo cele dost nezvycajne.

Okrem Halloweenu som mal vsak tie posledne tri tyzdne dost nabite. Minuly pondelok sme posielali clanok na jednu konferenciu ... to znamenalo, ze tri tyzdne pred deadlinom sme dost makali, vikend som stravil cely v labaku a v pondelok sme to zavrsili 16-hodinovym maratonom. Potom uz bolo lepsie. Cely ten projekt zacal ako projekt na jeden predmet v skole. Ale dali sme sa dokopy so starsimi studentami, ktori chceli nieco viac. Kedze oni maju kancelarie vo vyskumnom laboratoriu Intelu v Berkeley, tak som tam travil vacsinu svojho casu aj ja. Vo vyslednom clanku som sice uvedeny ako druhy autor z piatich (a to nie je abecedne usporiadanie! :-), ale kedze vacsina tvorivych napadov pochadzala od "tych starsich", tak si velky narok na ten clanok nerobim. Ale treba nejak zacat.

Ten Intel Lab je ale dost uchvatne miesto. Okrem vsetkych tych cool veci, ktore sa tam robia, aj tym paradnym vyhladom, ktory odtial je. Je to jedna z najvyssich budov v Berkeley (13 poschodi) a vidno odtial vsetko; cely zaliv, San Francisco, nas campus ... Raz ked slnko zapadalo presne za mostom, tak sme sa vsetci zisli pri oknach na zapad a 10 minut sme sa len pozerali. Obcas tam bolo tazko pracovat, lebo to bolo az prilis pekne. Samotna budova Intelu nie je velmi zaujimava a mozte si ju pozriet na fotkach z Berkeley.

Ak by chcel niekto technickejsie informacie o tom projekte, tak tu su v popularnej forme: v Berkeley sa vyvija nieco, comu sa hovori SmartDust. Ma to byt inteligentne ("smart") a male ako prach ("dust"). Zatial je to velke (asi ako 10korunacka) a strasne pomale. Su to skratka male senzory, ktore vedia merat teplotu, vlhkost, silu slnecneho ziarenia, maju malu antenku a vedia sa rozpravat s ostatnymi senzormi okolo. Tu su nejake obrazky z rozvesavania senzorov v Inteli. Tieto senzory sa pouzivaju napr. na monitorovanie vtakov na Great Duck Islande, alebo stromov v botanickej zahrade v Berkeley. Teraz pride zopar odbornych viet malym fontom. Ak na nich nemate chut, tak preskocte na dalsi odstavec. Senzory funguju na baterky a nevydrzia dlho, hlavne ked sa vsetky namerane hodnoty posielaju na nejaky centralny pocitac. Kedze senzory, ktore su blizko seba su dost korelovane (napr. teplota sa na jednom metri velmi nezmeni), tak od Carlosa prisiel zakladny napad: co takto spravit na nameranych hodnotach linearnu regresiu a namiesto vsetkych merani posielat iba zopar koeficientov, ktore popisu teplotu skoro rovnako dobre. Zakladny problem je, ze senzorov je vela, komunikacia je pomala a draha, takze regresiu treba robit distribuovane -- neriesit cely problem v jednom senzore, ale rozdelit ho medzi vsetkych.

Na zaver este jedna dobra historka. Asi si spominate na scenu z Knoflikarov, kde stary skuseny Japonec uci mladych Japoncov nadavat. Mladym to velmi nejde, tak ich stary uci buchat do stola a odusevnene nadavat na japonske pocasie. Tu na internate o dve izby vedla byva Ken z Japonska, ktory chodi na rovnaky predmet ako ja. Kedze mame oficialne povolene na domacich spolupracovat, tak sme sa do poslednej pustili spolu (profesor: "this is gonna be an easy one"). Tak sme robili v sobotu, v nedelu a v nedelu vecer sme narazili na jeden problem. Zdalo sa, ze algoritmus z prednasky nedava zmysel, tak sme zacali skusat nieco ine. Tak sme do noci rozmyslali a programovali a nic nefungovalo. Ken na tom robil cely pondelok a ked som sa ja vratil v pondelok vecer zo skoly, tak to stale neslo. Ken uz bol cely nestastny, lebo uz nad tym stravil vecnost. Cely vecer presiel, ja som uz poslal mail dalsiemu spoluziakovi, ze v com je problem. Po polnoci prisla odpoved, ze po malej uprave je ten originalny algoritmus z prednasky dobry. Zrazu to cele davalo zmysel, tak som isiel za Kenom a povedal som mu to. Jemu to cele za pol sekundy doslo a zrazu pochopil, ze celu nedelu vecer a cely pondelok (a ked hovorim cely pondelok, tak myslim *cely* pondelok :-) programoval uplne zbytocne. Bolo na nom vidno, ze je uplne rozculeny, ale jedine co z neho vyslo bolo "fff...". Takze namiesto uvolnujucich nadavok len bezmocne pochodoval po izbe, gulal ocami a rozculoval sa, ze takuto domacu este v zivote nezazil.

Touto bajkou s ponaucenim pomaly koncim dnesny prispevok. Blizi sa koniec semestra (5.12.), takze to zase zacne byt huste. Neviem kedy sa znova ozvem, ale keby som sa dlho neozyval, tak to urcite nie je kvoli tomu, ze ma zasypal sneh.